Dobrý deň.
Tak ako ma predstavil moderátor, ešte raz, volám sa Milan Múdry.
Prezentoval 45 minút.
V rovnakom tóne.
Text čítaný z obrazovky.
Slide za slidom.
Informácie jedna za druhou.
Prezentoval celý čas stojac za pultom.
Bez energie, vážne, bez žiadnych známok pátosu.
Takmer sa nehýbal a nepoužíval gestá.
Myslel si, že keď odprezentuje prednášku vážnym hlasom, účastníci ho budú počúvať.
Kvôli expertíze.
Pozornosť si však neudržal.
Po pol hodine to prišlo.
Pohľady do mobilov alebo na hodinky.
Šepkanie.
Pohľady účastníčok von oknom.
Po skončení prezentácie žiadna otázka. Žiadna interakcia. Ticho. Nikto sa na nič nepýtal, všetci chceli čo najskôr odísť.
Prezentácia by nemala byť o nás ale o poslucháčoch.
Pohľad Milana: dokonalá prednáška, poskytol veľa faktov.
Pohľad účastníkov: vyčerpávajúca prednáška, veľa faktov, zahltenie informáciami, nudné podanie. Zapamätateľnosť nízka.
Neprišli sa baviť. Chceli sa naučiť. Inšpiratívnou formou.
Pretože na podaní informácii na prezentácii záleží, či bude zapamätateľná alebo nie.
To všetko spolu nevypovedá len o tom, čo vieme, ale aj kto sme.
Čo mohol urobiť inak?
- meniť tempo reči,
- zvýrazniť dôležité myšlienky hlasitosťou a krátkymi pauzami,
- využiť priestor a priblížiť sa k ostatným,
- venovať očný kontakt publikum,
- používať gestá,
- zapojiť publikum otázkou, príbehom.
A hlavne:
Nezačať úvod vetou: Dobrý deň, volám sa…. , keď ho moderátor bol moderátorom pred pár sekundami predstavený.
Namiesto záverečného „Ďakujem za pozornosť“, ukončiť prezentáciu zhrnutím prezentácie a hlavnou myšlienkou (odkazom), ktorá inšpirujeme k akcii.
Chcel mať informatívnu prednášku. Mal ju. Až príliš. Až sa z informatívnej prednášky stala nudná.
Byť najmúdrejší v miestnosti nestačí. Treba vedieť, ako to podať. Prezentácia nie je o tebe. Je o tých, ktorí ťa počúvajú.